rovnováha pilnej včielky

byť busy je in, čítam si v časopise. iste, tiež rada hovorím, koľko toho mám ešte stihnúť. s perverzným nadšením dovolím, aby sa mi ktosi pozrel do diára a klopím oči, že nemôžem za to, že toho toľko stíham...

zvláštnou kapitolou v tomto koliesku pre škrečka je káva s kámoškami. nájdeme si čas, tak raz za dva týždne (hoci bývame v tom istom meste) alebo raz za tri mesiace (s tými, ktoré bývajú inde) a rozprávame o tom, čo všetko musíme urobiť, čo sme ešte nestihli a do čoho nového sa ešte pustíme. jedna má kurz angličtiny, španielčiny, ruštiny, varenia, druhá dve brigády, priateľa, nového psa, ktorého treba stále venčiť, každá má školu, niekto DIY obsesiu, iná učí hrať deti na klavír, chodí k mačičkám do útulku, píše bakalárku a každá má toho neskutočne veľa.

a nikto sa mi ešte nepochválil, že dnes popoludní nemusí robiť nič, a tak uvidí, čo príde, ale asi bude len tak sedieť doma pod dekou a piť kakao a premýšľať o svojom živote, robiť si plány do čerstvého vzduchu počas prechádzky (a nie do diára), porozpráva sa sám so sebou, alebo sa bude len tak túliť (aspoň k vankúšu).

nenabádam k lenivosti. ale byť chvíľu sám a priznať si, že robím toľko vecí len preto, aby som sa necítil zbytočne... alebo uznať, že mnoho z tých vecí je zbytočných. alebo to, že pod tlakom je proste rád, že mu to dáva pocit, že stíha viac ako iní a je lepší ako iní a keď sa sťažuje na množstvo povinností, tak sa vlastne chváli...

ja sa veru v kadejakých škatuľkách viem nájsť :) a preto zavádzam nový kresliaci rituál.  keď sa mi zazdá, že by som mala niekomu porozprávať o svojej zaneprázdnenosti, tak si radšej čosi nakreslím. hoci aj do diára :)