niektorých vecí sa neviem nijako zbaviť. býva to tak, že sa ľudia zacyklia do vzťahových stereotypov, pracovných stereotypov a vlastne celé dni sú nejaké obyčajné a pritom nie dobré. každý večer si poviem, že zajtra to bude inak, a pripravím si akčný plán... ale niektoré veci jednoducho nezávisia len odo mňa (aj keď vyznávam postoj, že nakoniec si každý musí poradiť sám)
a rada by som to poriešila ako to robia filmové hrdinky alebo knižné hrdinky alebo reálny ľudia s možnosťami - prosto odísť preč. možno na rok, možno celkovo odísť z domu. ale to u mňa nie je možné. bolo by komplikované to vysvetľovať.
a rada by som to poriešila ako to robia filmové hrdinky alebo knižné hrdinky alebo reálny ľudia s možnosťami - prosto odísť preč. možno na rok, možno celkovo odísť z domu. ale to u mňa nie je možné. bolo by komplikované to vysvetľovať.
a potom človek čelí nezmyselnosti každého svojho konania. načo píše, načo fotí, načo kreslí, načo hrá (na gitaru predsa :)). žiadne zaujímavé zážitky, len trocha umenia (je ozaj ťažké neprestať, keď človek nemá okolo seba ľudí, ktorí ho v tom podporujú. ale o čo ťažšie je neprestať (v mojom prípade hlavne s písaním) keď má človek okolo seba ľudí, ktorí si myslia, že je to zbytočné a trápne?). žiadne dovolenky, žiadna reálna práca (u nás sa handmade prosto neráta), žiadne priateľské stretnutia (naozaj musia všetci odísť v lete do zahraničia?). a tak na prahu voľných mesiacov stojím zase raz v tom istom pyžame a s tými istými myšlienkami. samota by zlá nebola. zbytočnosť zlá je.
možno by na blogu mali byť len pekné myšlienky a inšpiratívne veci. verím, že to sa číta príjemnejšie. ale nedávno ma nirrimi donútila premýšľať nad úprimnosťou. človek nežije len šťastne. a ak má blog stále denníkoidný charakter, tak v ňom musia byť aj stránky tohto typu. post od chrobáka, ktorý ten kamienok nevie uniesť. nevidí zmysel toho, že ho prenáša zo dňa na deň a nikoho to nezaujíma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára