o koncoch, začiatkoch a čo je medzi tým

keď štrikujete prúžkované ponožky,  a skončíte s tvorbou jedného prúžku, musíte urobiť uzlík. tým prepojíte jeden (dokončený) prúžok, s druhým, ktorý ešte neexistuje, ale o pár desiatok minút existovať bude. a potom vás čaká ďalší uzlík. každý prúžok je úplne inej farby, to je pointa. inakosť je ich najvyšší princíp. ok, štrikovanie ponožiek (a to najmä tých prúžkovaných) je tak trochu neverending story.

v živote je to podobne. odvšadiaľ počuť šepot (niekde nadšený, niekde smutnejší), že sa skončilo leto a začala sa jeseň. len tak, náhle. teta klíma urobila uzlík. a začína pracovať na niečom úplne inom, ako doteraz.

ale tu, v krajine Nikde, sa nezačalo len nosenie kabátov, topánok obopínajúcich členky, obdobie čajov o piatej, o šiestej, o siedmej a vždy keď treba, hmlistých rán, veterných poludní, skorých večerov, kníh a atmosferických svetielok a školských povinností. začalo sa toho oveľa viac. posledný rok so spolužiakmi/kolegami, ktorí mi dovolili si na nich príliš zvyknúť. začalo sa čakanie na výsledky literárnej súťaže, ktoré bude trvať tri mesiace. začalo sa hľadanie praxe a práce a druhý pokus dobiť handmade svet.  splniť si tajné sny. a tiež mnohé poetickejšie veci. upratovanie v skriniach a upratovanie vo vzťahoch.

a začiatky a očakávania so sebou nesú motýle, aspoň u mňa to tak býva. nenosím ich v bruchu, ako zaľúbené páriky, nosím ich v hlave. poletujú a krídlami víria prach, ktorý tam počas rokov nasadal. a tak im nechávam na lyžičkách cukor, aby vyleteli vonku a uvoľnili miesto. nech mám konečne vo všetkom jasno.