také dni

aj také dni totiž musia byť. že vás o piatej nadránom zobudia kŕče. že o ôsmej už postávate pred budovou preplnenou neprívetivými úradníčkami a lekárkami, spolu s hlúčikom neznámych tiet, ktoré ani váš pseudoúsmev (kŕče ešte neprešli) nepresvedčí, že počkať desať minút nie je koniec sveta. že potom prídete domov a v mailovej schránke nájdete mail od usporiadateľov súťaže, že sa vlastne celá súťaž ruší. no a čo, že ste napísali knihu... a že ste prakticky tri mesiace nepracovali na ničom inom. súťaž sa ruší, lebo účastníkov nebolo dosť. a spätná väzba nebude. a tak pozeráte seriály, pod dekou, v polohe mŕtveho chrobáka, nepohnúť sa ani o milimeter, aby sa zase niečo nestalo. ale aj cez slúchatká počujete rozhovory. kamaráti nemajú čas, ani ten virtuálny. ten mail, ktorý tak veľmi čakáte, neprichádza.

niektoré veci totiž nejdú hladko. nepodaria sa na prvýkrát.

tak ako moja krivá líška zo samoschnúcej hmoty. hold, neviem maľovať dokonale.


zase sa všetko kopí. ľudské odmietnutia, ktoré dostávam, a niekedy musím aj dať. byť sama a nebyť v tom sama. povinnosti (pretekajúce zo stola, z diára, z internátnej skrinky). prázdne wordovské dokumenty. darovaný denníček, ktorý by som najradšej zahodila, ako Valibuk svoj povestný budzogáň. naspať na zem by spadol najskôr o sto rokov. veľa ticha. málo pohybu. jednou vetou to zhrnula spolužiačka - teraz sa už nemám na čo tešiť (porozchodové blues).

ale ja sa teším. minimálne na večerné maľovanie. dokreslené objatie. teplejšie popoludnie. sviečky. alebo štvrtkový koláčový rituál.

niečo sa vždy nájde. dokonca aj v také dni...

a aby nebol dôkaz o mojom nedokonalom maľovaní iba jeden :) ukazujem vám aj tričko, ktoré si sesterka veľmi želala. a trvalo mi sto rokov, kým som sa k nemu dokopala. šedivé, ako dnešná hmla.